Už pekných pár rokov je dôvodom všetkého zla a biedy na Slovensku ekonomická kríza. Nezamestnanosť, nízky rast ekonomiky a všetky ostatné neduhy objektívne SÚ jej dôsledkom. A hoci ju fico vyriešil už dávnejšie, stále ju cítime.
Naozaj by ma tešilo, keby sme mali premiéra, ktorý dokáže riešiť veci ako je svetová ekonomická kríza. Na to by však musel byť oveľa väčší frajer, ako je, hoci spraví tisíc kľukov. Silné reči sú mu vlastné, tak ako aj vlastná hlava.
Prečo by však krízu nevyriešil žiadny politik?
Pretože kríza, ktorou prechádzame, nie je klasický, cyklický útlm ekonomiky, ktorý nastával v histórii kapitalizmu pravidelne. Táto kríza je systémová – všetky štáty sú zadlžené, bez možnosti tento dlh splatiť. Spotreba nemôže rásť, lebo nerastú mzdy – hoci sa množstvo peňazí v obehu zvyšuje. Tento stav v základe smeruje k vysokej inflácii, keďže množstvo peňazí v obehu sa zvyšuje bez toho, aby malo základ v zvýšení výroby a produkcie. Hyperinflácia však nie je pre politikov (bankárov, eurobyrokratov, oligarchov a pod.) nič lákavé, lebo býva príčinou hromadnej nespokojnosti medzi obyvateľstvom a následných rebélií, nepokojov, príp. revolúcií. Za každú cenu je teda držaná na uzde umelo. A zadlžovanie pokračuje.
Čo by však svet mohlo vyviesť z krízy? Existujú len dve možnosti. Reforma systému ako takého – predovšetkým bankového, alebo vojna.
Myslím, že reformu monetárneho systému by bolo potrebné obšírnejšie vysvetlenie. V skratke však je potrebné aby vlády mali kontrolu nad peniazmi v obehu, aby začali vyrovnane hospodáriť a reálne zhodnocovať ekonomický vývoj. To by však predpokladalo zodpovednú a čestnú vládu, čo je viac-menej utópia. Teda by bolo treba zmeniť aj systém politický, no tu sa bavíme zrejme o veľmi ďalekej budúcnosti.
Druhá možnosť – vojna. Veľká, dlhá vojna. Preriedi obyvateľstvo, zničí infraštruktúru, priemysel, technológie, no slovom, všetko. A môže sa začať pekne budovať a opravovať. Všade množstvo práce (a teda aj pracovných miest), výrazný ekonomický rast… Zase sa môže blahobyt pár desaťročí zvyšovať a môže sa žiť v mieri.
Vojnu nikto nechce, no zmagoriť ľudí nepriateľom a bezprostredným hroziacim nebezpečenstvom nie je jeden z tých najťažších propagandistických trikov. Stačí sa pozrieť na USA, krajinu, ktorá sa pýši(la) titulom „najdemokratickejšej krajiny sveta“. Stačil jeden teroristický útok, pár tisíc mŕtvych a panika bola na svete. V strachu a šoku američanom nevadilo, že george bush ml. prijal protiteroristické zákony, ktorých dosah na občianske slobody je taký, že by sa o nich s uznaním vyjadril aj taký diktátor ako stalin (keby žil).
Ak presvedčíte ľudí, že sú v ohrození, sú ochotní vám odpustiť všetko možné, výmenou za prísľub, alebo aspoň ilúziu bezpečia.
Problém s vojnou je ale ten, že väčšina svetových mocností vlastní jadrové zbrane. A akokoľvek paradoxne to znie, tie viac-menej chránia mier na svete, keďže zničenie našej Zeme si na tričko nechcú zobrať ani takí mocichtiví a egoistickí hlupáci, ako je napríklad putin.
Tým pádom nám ostáva len čakať, ako sa situácia vyvinie. Jedno je však isté – nový a pravdivý význam naberá staré ľudové heslo: „Dobre už bolo“. Áno, ak sa nič výrazne nezmení, kríza sa bude len prehlbovať. A bude už len horšie.